Dnes som si tak zaželala prečítať si niečo zmysluplné pred tým,
než som sa prihlásila na FB.
O tom, že naozaj akási vyššia moc v nás nám plní naše priania,
(no, nie vždy a všetky😃 chválabohu) som presvedčená už dávno.
... a tak som sa začítala ...
... hmm sponzorovaný príspevok ...
No, a fejs mi hneď prvé ponúkol toto:
POCHOPENIE STRACHU - OSHO
Strach je rovnako neuchopiteľný ako váš tieň. Rovnako ako tieň je nehmotný a temný, v skutočnosti nejestvuje, no predsa môže mať na vás veľký vplyv. Keď ste v džungli a blíži sa noc, zľaknete sa aj vlastného tieňa. Na neznámom mieste, alebo na opustenej ceste vás vlastný tieň dokáže vydesiť tak, že sa rozbehnete preč. Útek bude skutočný, vaša snaha dostať sa do bezpečia bude skutočná, hoci príčina vášho konania nebude reálne existovať. Začnete napríklad utekať pred povrazom v predstave, že je to had. Keď sa však vrátite späť, poriadne si ho zblízka obzriete a zistíte, čo to v skutočnosti je, úprimne sa zasmejete svojmu konaniu. Ľudia sa boja chodiť tam, kde na nich číha strach. Boja sa ho viac, ako čohokoľvek iného, pretože samotný zážitok strachu im podlamuje kolená a zasahuje myseľ. Uvedomte si, že strach vašu osobnosť zasiahne veľmi reálne. Je ako zlý sen, ako nočná mora, z ktorej síce precitnete, ale jej účinky na vás naďalej pôsobia. Prudko dýchate, potíte sa, telo sa vám chveje, je vám horúco. Viete, že to bola iba nočná mora, iba sen, že ste prežili niečo nereálne, no napriek tomu chvíľu potrvá, kým toto poznanie prenikne až do samotnej podstaty vášho vnútra a vy sa zbavíte jej vplyvu. Strach je nočná mora. Z čoho vzniká strach?
Jeho príčinou je fakt, že nepoznáme samých seba. Je iba jeden strach, ktorý sa prejavuje mnohými spôsobmi. Má tisíce podôb, no v skutočnosti iba jednu podstatu – našepkáva nám, že „tam hlboko vo vnútri možno nie som“. A svojím spôsobom tam skutočne nie ste vy. Je tam božskosť, nie vy. Je tam hostiteľ, ale hosťa tam niet. Pretože máte toto podozrenie – a je opodstatnené – odmietate sa pozrieť do svojho vnútra. Naďalej radšej predstierate, že tam ste; pretože tušíte, že keby ste sa pozreli dovnútra, tak tam nie ste! Nie je to záležitosť rozumu, poznanie, že „možno nie som“, vychádza z vašej podstaty, je priamo vo vás samotných. Je pre vás jednoduchšie nepozerať sa do svojho vnútra, ale radšej svoju pozornosť upriamovať niekam inam. To vás udržiava v klame, v pretrvávajúcej ilúzii, že „ja som“. Tento pocit existencie „ja“ je však falošný a preto plodí strach. Viete, že ho dokáže spochybniť akýkoľvek silnejší, hlbší zážitok. Môže to byť láska, závažná choroba, pohľad na zomierajúceho človeka. Je veľa vecí, ktoré si s ním ľahko poradia. Vy sa strachu nedokážete zbaviť, lebo sa odmietate pozrieť do svojho vnútra.
Mula Nasredin raz cestoval vlakom. Prišiel k nemu sprievodca a požiadal ho, aby mu ukázal svoj lístok. Nasredin si prezrel všetky vrecká, prehľadal batožinu, ale lístok nenašiel. Začal sa potiť a zmocnil sa ho strach. Vtedy mu sprievodca povedal: „Pane, do jedného vrecka ste sa nepozreli. Prečo ste ho vynechali?“ Mula Nasredin odpovedal: „Prosím vás, nespomínajte mi to vrecko. Nepozriem sa do neho, lebo ono je moja jediná nádej! Keby som aj v ňom hľadal, a lístok by tam nebol, bolo by isté, že som ho stratil a už ho nikde nenájdem. Ja sa do toho vrecka nemôžem pozrieť. Vynechal som ho zámerne a nikdy do neho nesiahnem!“
Presne tak je to aj s naším egom. Odmietame sa pozrieť do vlastného vnútra, len aby sme nestratili svoju nádej: „Kto vie? Možno tam predsa len som.“ Hoci vaša intuícia vám jasne hovorí, že to tak nie je. To falošné ego, ktoré ste si vytvorili tým, že sa odmietate pozrieť dovnútra, je základnou príčinou existencie strachu. Obávate sa všetkého, na čo by ste sa mali dobre pozrieť. Bojíte sa krásy, pretože obracia vašu pozornosť dovnútra. Je krásny západ slnka s oblohou žiariacou mnohými odtieňmi farieb, no vy sa na ňu bojíte pozrieť, pretože sa vás tá úchvatná nádhera môže dotknúť a donútiť zamerať pozornosť do vášho vnútra. Pri pohľade na takú krásu zabudnete myslieť, nič vám v hlave nevíri a vy prestanete spriadať myšlienky. Ustane váš vnútorný monológ a vy sa odrazu ocitnente vo svojom vnútri. Ľudia sa boja pôsobivej hudby, silnej poézie, hlbokej intimity. Ich ľúbostné vzťahy sú iba bleskovými vzplanutiami.
Radšej sa ani neponárajú do hĺbky bytia svojho partnera, pretože z nej majú strach. Uspokoja sa iba s poznaním púhej hladiny bytia toho druhého, lebo na nej nachádzajú odraz vlastného ega. Keby však to zrkadlo zostalo prázdne a nič sa v ňom neodrážalo – čo potom? Ľudia sa boja lásky. Premenili ju na pretvárku a hry, do ktorých vstupujú vraj v mene lásky. Boja sa meditácie, a pritom vraj kvôli meditácii praktikujú nové spôsoby myslenia. Presne to je transcendentálna meditácia Maharišiho Mahéšu – nie je to meditácia a nie je v tom nič transcendentálne, je to iba spievanie mantry, len myšlienkový proces s koncentráciou myšlienok. Je to ďalší spôsob, ktorý nevedie ku skutočnej meditácii. Ľudia opakujú kresťanské modlitby, moslimské modlitby, hinduistické modlitby – a všetko sú to len rôzne spôsoby, ako sa vyhnúť skutočnej meditácii. Uvedomte si – toto nie je meditácia. Myseľ je taká prefíkaná, že si v mene meditácie vytvorila niekoľko falošných foriem. Meditácia je stav, keď nerobíte vôbec nič a aj vaša myseľ je vypnutá.
Meditácia je absolútne stíšenie mysle – žiadne spievanie, žiadne predstavy, žiadna koncentrácia. Človek jednoducho je. V tomto stave zmizne ego a s ním sa stratí aj jeho tieň. Tým tieňom je strach. Strach je jedným z najväčších problémov. Každý človek sa s ním musí stretnúť a pochopiť ho. Ego vo vás vyvoláva strach, že jedného dňa zomriete. Vy však naďalej sami seba klamete a navrávate si, že smrť sa týka iba tých druhých. Svojím spôsobom máte pravdu: zomrie sused, príbuzný, priateľ, manželka, vaša matka – vždy sa to stane niekomu inému, len nie vám. Namýšľate si, že možno ste výnimka a nezomriete. Vaše ego sa tak snaží samo seba ochrániť.
Ale zakaždým, keď niekto zomrie, niečo vo vás zneistie. Každá smrť je vašou malou smrťou. Nikdy nikoho neposielajte, aby sa opýtal, komu zvoní umieráčik, pretože zvoní vám. Každá smrť je vašou smrťou. Aj keď spadne iba suchý list zo stromu – je to vaša smrť. Niekto zomiera, no my hovoríme o nesmrteľnosti duše. Zo stromu spadne list a my si povieme: „Nič sa nedeje. Čoskoro príde jar a strom bude mať zasa nové lístie. Je to iba malá zmena, len akási obmena šiat.“ Ľudia veria v nesmrteľnosť duše nie preto, že to vedia, ale preto, že majú strach. Čím viac je človek ustráchaný, tým väčšmi sa upína na nesmrteľnosť duše – nie preto, že je zbožný, ale preto, že je zbabelý. Viera v nesmrteľnosť duše nemá s duchovnom nič spoločné.
Duchovný človek vie, že „ja nie som“ a všetko je nesmrteľné, a že s mojím „ja“ to nemá nič spoločné. Toto „ja“ nie je nesmrteľné, táto bytosť nie je nesmrteľná. Toto „ja“ je pominuteľné a vytvárame si ho my sami. Strach je tieňom „ja“. Toto „ja“ kdesi v našej hĺbke veľmi dobre vie, že je smrťou ohrozené… Základným strachom je strach zo smrti; všetky ostatné podoby strachu sú iba jeho prejavom. A krásne na tom všetkom je, že smrť neexistuje práve tak, ako nejestvuje naše ego. Mostom medzi týmito dvoma nejestvujúcimi javmi – egom a smrťou – je strach.
Strach sám o sebe nemá žiadnu silu. Jediné, čo ho posilňuje, ste vy a vaše rozhodnutie veriť v jeho existenciu. Nie ste ochotní ponoriť sa do svojho vnútra a odhaliť jeho prázdnotu. V skutočnosti je strach úplne bezmocný. Nikdy sa z neho nič nezrodilo. Láska je základom zrodenia – ona je tvorivá; strach je neplodný. Dokáže vám ale zničiť život, vie vás obklopiť ako temný mrak a vysať z vás všetku energiu. Bráni vám preniknúť do hlbín prežitkov krásy, poézie, lásky, radosti, meditácie. Nič také vám nedovolí. Bude vás udržiavať na povrchu, pretože strach môže existovať iba tam. Je ako vlnka na vodnej hladine. Choďte hlbšie dovnútra, pozrite sa tam. Možno je tam prázdnota, no a čo? Ak je tam, potom je to naša pravá podstata, je to presne to, čím sme.
Prečo by sa mal človek trápiť pre prázdnotu? Veď ona je rovnako krásna ako obloha. Vaše vnútorné bytie nie je nič iné, ako vnútorná obloha. Je to prázdna obloha, ktorá obsiahne všetko, celú existenciu – Slnko, Mesiac, hviezdy, Zem, planéty. Poskytuje priestor všetkému, čo je. Veci prichádzajú a odchádzajú, obloha zostáva stále rovnaká. To isté platí aj o našej vnútornej oblohe; aj tá je prázdna. Oblaky prichádzajú a odchádzajú, planéty sa rodia a zomierajú, hviezdy vznikajú a zanikajú, ale vnútorná obloha zostáva stále rovnaká, nedotknutá, nepoškvrnená, neporušená. Je ako pozorovateľ – a práve tento stav je cieľom meditácie. Vstúpte dovnútra a radujte sa z vnútornej oblohy.
Zapamätajte si, nech na nej uzriete čokoľvek, nie ste to vy. Vidíte myšlienky, ale vy nie ste myšlienkami; vnímate pocity, ale vy nie ste pocitmi; zjavujú sa vaše sny, túžby, spomienky, predstavy, projekcie, ale vy nimi nie ste. Neustále eliminujte všetko, čo uvidíte. Jedného dňa nastane prekrásny okamih, najdôležitejšia chvíľa vášho života, kedy nezostane nič, čo by ste mali odmietať. Stratí sa všetko, čo vidíte, a ostane iba ten, kto vidí. Lebo práve on je tou úžasnou prázdnou oblohou. Toto poznanie zbaví človeka strachu a naplní ho láskou. Spoznať to znamená splynúť s Bohom, ktorý je nesmrteľný.
*
Úryvok z knihy: OSHO – O STRACHU (Pochopenie a prijatie životných neistôt)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára